Štefánikova mohyla

LETECKÉ VIDEO

AUTOR MYŠLIENKY – DUŠAN JURKOVIČ
Počas I. svetovej vojny musel Jurkovič ako občan Rakúsko-uhorskej monarchie narukovať do armády. Ako architekt budoval vojnové cintoríny v západnej Haliči. Už vtedy rozmýšľal o vybudovaní pamätníka v rodnom kraji: „Prvá svetová vojna ma zamestnala stavbou pomníkov, zakladaním cintorínov v Haličských Karpátoch [...] Tam zjavila sa mi vidina pamätníka udalostí revolučných z roku 1848 uprostred môjho rodného kraja [...] tento duch kraja [...] stelesnil sa za I. svetovej vojny najvýraznejšie v legionároch, najmä v M. R. Štefánikovi [...] Po opojných dňoch poprevratových [...] bol som akoby bleskom zasiahnutý tragickým osudom Štefánikovým. V tej chvíli cítil som sa byť jedine povolaný ihneď konať prípravy a tiež uskutočniť jednu z vidín a snov haličskej Magury.“

I na základe haličských skúseností a úvah bol po Štefánikovej tragickej smrti Jurkovič schopný reagovať veľmi rýchlo. Bol presvedčený, že výnimočný hrdina potrebuje výnimočné miesto posledného odpočinku. Namiesto cintorína zvolil Bradlo ­– vrch dominujúci Štefánikovmu (i Jurkovičovmu) rodnému kraju.

NAMIESTO CINTORÍNA VRCH NAD KRAJINOU
Jurkovičovu myšlienku sa po súhlase kompetentných i Štefánikovej rodiny podarilo uskutočniť. Pohreb Štefánika a talianskych letcov rozdelil do dvoch dní a na dve miesta. Prvá časť sa konala 10. mája 1919 v Bratislave, druhá na druhý deň v Štefánikovom rodnom kraji – v Brezovej, Košariskách a na Bradle. 11. mája 1919 boli generál Štefánik i talianski letci pochovaní na temene Bradla. Pohrebu sa zúčastnilo tridsaťtisíc ľudí. Jurkovičovo poňatie Štefánikovho pohrebu vystihol Pavol Kanis. Jurkovič namiesto „...cintorína [...] zvolil pre posledný odpočinok hrdinu vrch nad krajinou. [...] Ako režisér [...] lúčenia sa s národným hrdinom sledoval najmä dosiahnutie nezabudnuteľného zážitku účastníkov pohrebu a nadčasového posolstva národu. Na to potreboval výnimočný priebeh rozlúčky, výnimočné miesto hrobu, účasť masy ľudu a dobré počasie. Holý vrch v dohľade rodného domu, z ďaleka viditeľný a s výhľadom do krajiny, v ktorej sa zrodil slovenský národný zápas, takým výnimočným miestom bol. [...] V ten deň sa v širokom okolí nekonali bohoslužby. [...] Masy krojovaného ľudu [...] smerovali k Bradlu. Také početné zhromaždenie Slovákov sa neuskutočnilo v celých dovtedajších dejinách. Prvý a niektorí ľudia možno aj posledný krát zažili ten povznášajúci pocit vzájomnej jednoty a spoločnej sily, ktorý vyvolala tragická smrť. [...] Tu na pohrebe svojho rodáka, ktorého si ctia aj víťazi v tej strašnej vojne, si možno uvedomiť samých seba, veriť vo vlastné sily vo vlastnom novom štáte.“

Jurkovič si bol výnimočnosti pohrebu dobre vedomý. Uviedol: „Ja pre svoju osobu pokladám pohreb generála Štefánika na Bradle za svoj najväčší a najodvážnejší umelecký čin“. Zároveň poznamenal, že z „pohrebnej výzdoby vytryskly už vtedy prvé obrysy dnešnej mohyly“.

CESTA K POSTAVENIU MOHYLY NEBOLA ANI KRÁTKA, ANI JEDNODUCHÁ
Pohrebná výzdoba stála v mieste budúcej Mohyly. No cesta k postaveniu Mohyly nebola ani krátka, ani jednoduchá. Prvý návrh predstavil Jurkovič r. 1920. V nasledujúcom roku vznikol Spolok pre postavenie pomníka generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Jurkovič presviedčal úrady, navštívil prezidenta T. G. Masaryka. Pamätník odboja, Ministerstvo národ. obrany, vláda a jubilárny fond poskytli 1 182 000 Kč, zvyšok získal spomenutý spolok pre postavenie pomníka najmä v zbierke od ľudí. Projekt Mohyly bol viackrát prepracovaný a kvôli zníženiu finančných nákladov bol Jurkovič nútený návrh Mohyly zmenšiť a znížiť.

Mohylu so spodnou terasu s rozmermi 93 x 62 m a hornou terasu 45 x 32 m vybudovali obdivuhodne rýchlo – za 280 pracovných dní – od 11. 7. 1927 do 20. 9. 1928. Náklad na jej stavbu nakoniec činil 2 960 233,04 Kč. Obklad Mohyly je zo spišského travertínu, jadrá múrov i pylónov z betónu. Travertín ťažili v kameňolome Dreveník, kde ho opracovali na kvádre, ktoré na Brezovú dopravovali železnicou. Ešte pred stavbou Mohyly vybudovali cestu na Bradlo, potrebnú k doprave materiálu. Presne v strede staveniska zostával hrob Štefánika a talianskych letcov. Do hrobky Mohyly boli ich pozostatky preložené 21. 4. 1928. Jurkovič z dôvodu úcty navrhol hrobku uzatvorenú a osobne dohliadol na zamurovanie vstupu do nej.

MOHYLA V DOBE TOTALÍT
Na znak odporu proti totalite vojnovej Slovenskej republiky boli odbojármi na Mohyle pri výročiach vzniku ČSR zapaľované ohne. V r. 1947 Dušan Jurkovič vypracoval návrh na rozšírenie Mohyly o dve nové terasy, ktoré mali slúžiť ako pamätník letcov padlých v II. svetovej vojne. Po nástupe novej totality vo februári 1948 už ani Štefánik, ani letci bojujúci na západnom fronte neboli pre režim prijateľní a rozšírenie Mohyly sa nikdy nezrealizovalo.

Režim s výnimkou r. 1968-69 zakazoval spomienkové slávnosti na Mohyle a napriek jej vyhláseniu za národnú kultúrnu pamiatku ju neudržiaval. V 80-tych r. 20. st. masív Bradla zalesnili vysadením borovice čiernej na ploche 33 ha. I za bývalého režimu sa však našli obyvatelia, ktorí na Mohyle napriek zákazu zapaľovali ohne. Prvú spomienku na Mohyle po rokoch zákazu povolil režim až v októbri 1988 na 70. výročie ČSR.

SÚČASNOSŤ
Rekonštrukcie sa Mohyla dočkala až po páde totality. Trvala takmer 7 rokov, bola ukončená v r. 1996. O jej rozsahu svedčí, že bolo vymenených 30 % travertínového obloženia Mohyly. Vďaka nespornému významu Štefánikovej osobnosti i vďaka svojim umeleckým kvalitám bola Mohyla Milana Rastislava Štefánika r. 2009 slávnostne zapísaná do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva. Areál Mohyly M. R. Štefánika na Bradle, miesto konania každoročných spomienkových slávností, je skutočným miestom pamäti národa.