21/06/2022

videozáznam - Pripomenutie jubileí spisovateľa Jána Juríčka

Televízia Brezová pod Bradlom uverejnila videozáznam z návštevy Jany Kepplovej v našom múzeu konanej pri príležitosti jubileí jej otca spisovateľa Jána Juríčka.

Zistiť viac

Link na videozáznam nájdete tu.

Zatvoriť

11/03/2022

OSOBNOST BREZOVEJ (8)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, národnému buditeľovi, evanjelickému farárovi.

Zistiť viac

Jozef Miloslav Hurban sa narodil 19. 3. 1817 v Beckove. Po skončení štúdia prijal miesto evanjelického kaplána v Brezovej a zotrval na ňom od júna 1840 do júna 1843. Zostavil tu I. ročník almanachu Nitra. Almanach si predplatilo 18 obyvateľov Brezovej z radov miestnych elít. Pre úspešný rozvoj národného hnutia však bolo potrebné jeho myšlienky šíriť aj medzi ľudom a Hurban si túto potrebu dobre uvedomoval. Preto 10. apríla 1842 v spolupráci s rektorom evanjelickej cirkevnej školy Karolom Sucháčom zriadil Nedeľnú školu brezovskú. Svoje cieľavedomé formovanie národného hnutia „od doly“ na príklade brezovskej nedeľnej školy formuloval Hurban nasledovne: „U nás to jde od dola, od škol, od zábav, od společenského života. Hurban v Brezovej našiel prajné prostredie pre šírenie národného hnutia a vytvoril si okruh priaznivcov a spolupracovníkov. S Hurbanovým brezovským pobytom sa spája aj jeho záujem o filozofiu J. G. Fichteho. Vtedajší brezovský farár Pavel Mareček bol počas štúdia teológie v Jene Fichteho študentom a s Hurbanom diskutoval o Fichteho filozofii. Hurbanovi prišli vhod i služby Brezovčanov známych obchodnými cestami po území celej monarchie. Využíval ich pri udržiavaní kontaktov s ostatnými národovcami. Viliam Pauliny-Tóth uviedol, že počas Hurbanovho kaplánskeho pôsobenia boli „obchodiví občania a mládež brezovská... jeho poslovia do sveta. ... Holomúc, Bystrica, Brno, Pešť, Sv. Mikuláš, Požoň spojené boli vtedy nielen článkami kupeckými s Brezovou, ale i článkami literárnymi, knihami a dopisami s Hurbanom.“

V júni 1843 prešiel Hurban z Brezovej do Hlbokého, kde ako evanjelický farár pôsobil až do svojej smrti. Vplyv na Brezovú si však vďaka sieti spolupracovníkov udržiaval i naďalej. V marci 1844 sa smrťou Pavla Marečka uvoľnilo miesto brezovského farára. Ako kandidáti na toto miesto boli brezovským cirkevným zborom navrhnutí Tomáš Hroš a Jozef Miloslav Hurban. Napriek tomu, že Hurban už pôsobil v Hlbokom, kandidatúru prijal. Brezovčania však za svojho farára zvolili Hroša.

K vrcholným okamžikom Hurbanovho pôsobenia patria udalosti roku 1848. V Brezovej sa 25. apríla 1848 konal pohreb notára Valoviča a večer hrali študenti divadelnú hru Starý kompán alebo Pätnásťročný kandidát. Po skončení divadla prijali prítomní Hurbanov návrh, aby sa 28. apríla konalo v Brezovej zhromaždenie s cieľom porady o žiadostiach slovenského národa. Na tomto zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo na brezovskom rínku (dnešné Nám. gen. M. R. Štefánika), sa zišlo 3000 ľudí z Brezovej a okolitých obcí. Hlavný prejav mal Hurban. Z improvizovaného pódia - na rínku postaveného stola - prebral jednotlivé body petície zo zhromaždenia známej ako Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. V septembri 1848 sa náš podbradliansko-podjavorinský kraj stal dejiskom prvého slovenského povstania. Dobrovoľníci i Slovenská národná rada sa 21. septembra 1848 presunuli z Myjavy na Brezovú. Vedenie povstania sídlilo v mestskom dome, Slovenská národná rada, ktorej bol Hurban predsedom, tu vydávala rozkazy pre okolité obce. Dňa 22. septembra 1848 dobrovoľníci zviedli v Brezovej prvé boje slovenského povstania, o ktorých som bližšie písal v predchádzajúcom diele seriálu o osobnostiach Brezovej. Slovenskí dobrovoľníci pokračovali na strane cisárskych vojsk v tzv. zimnej a letnej výprave. Vodcovia dobrovoľníkov sa často zdržiavali v Brezovej. Hurban býval do jesene 1849 u svokra Jurkoviča, Štúrovi poskytol ubytovanie organár Šaško. V novembri 1849 viedenská vláda slovenský dobrovoľnícky zbor rozpustila a Hurban sa 11. 5. 1850 vrátil do Hlbokého.

Aké bolo Hurbanovo miesto v udalostiach roku 1848? Už pred rokom 1848, v čase brezovského kaplánovania i pôsobenia v Hlbokom, Hurban úspešne šíril myšlienky slovenského národného hnutia. Pragmaticky využil hmotné záujmy jednoduchých ľudí. V našom kraji šlo hlavne o početné lesy, pasienky a kopanice. Keďže sa zrušenie poddanstva týkalo len urbárskej pôdy, uvedené majetky zostali vo vlastníctve zemepánov. So zámerom získať podporu ľudu Hurban nechal pozývať obyvateľov na 28. apríla na zhromaždenie v Brezovej so sľubom, „že sa tam bude rokovať o horách a lesoch.“ Plán vyšiel, účasť ľudu bola masová. Najmä vďaka Hurbanovej činnosti sa náš kraj v septembri 1848 stal centrom slovenského povstania. Hurban sa stal vedúcou osobnosťou udalostí brezovskej jari 1848 i prvého slovenského povstania preto, lebo mal na to potrebnú vôľu i vlastnosti. Treba zdôrazniť, že dosiahnuté úspechy národného hnutia v Brezovej a podbradliansko-podjavorinskom kraji predstavovali v danej dobe maximum možného. Hoci národovci snívali o získaní mestského národného centra, v tejto fáze sa im to ešte nepodarilo. Brezová nebola mestom, ale len zemepanským mestečkom. Hoci obyvatelia i inteligencia boli slovenské, v Brezovej chýbali potrebné inštitúcie - úrady, vyššie školy a podobne. Mestské centrum, aj to len skromné, sa národovcom podarilo získať až v 60. rokoch 19. storočia, kedy sa ním stal Turčiansky Sv. Martin.

V roku 1874 zomrel brezovský farár Tomáš Hroš. Napriek tomu, že Hurban už tri desaťročia pôsobil v Hlbokom, opäť prijal kandidatúru na voľbu brezovského farára. Brezovčania však zvolili 242 hlasmi Ľudovíta Schulza, Hurban dostal 169 hlasov. Podľa cirkevných historikov neuspel preto, lebo v predchádzajúcich rokoch podporil cirkevné oddelenie sa Košarísk od Brezovej. Jozef Miloslav Hurban zomrel 21. 2. 1888 v Hlbokom.

Národné hnutie, ktoré u nás dospelo k prvému vrcholu v roku 1848 sa nedalo zastaviť a slovenské národné vedomie bolo v Brezovej rozšírené už pred rokom 1918. Pomenovanie hurbanista bolo v minulosti jednou z prezývok Brezovčanov. Hurbanovská tradícia v Brezovej pokračovala aj po vzniku Československa. Napríklad Brezovčan Martin Janec, účastník protifašistického odboja, na otázku, čo ho motivovalo k odboju, odpovedal: „Doma ma vychovávali v hurbanovskom duchu.“




Popisky k fotkám:

1)  Jozef Miloslav Hurban, zbierka múzea

2)  podpis J. M. Hurbana

3)  Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej, Múzeum SNR

Zatvoriť

16/12/2021

Osobnosti Brezovej (7)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška) Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Jánovi Ďurkovičovi (Jurkovičovi), Štefanovi Foškovi, Martinovi Potúčkovi, Jánovi Vicianovi – dobrovoľníkom, ktorí padli 22. 9. 1848 v prvých bojoch hurbanovského Slovenského povstania.

Zistiť viac

Revolúcia prichádzajúca v r. 1848 zo západu Európy zachvátila i Uhorsko. Vodcovia uhorskej revolúcie však počítali s vytvorením štátu s jediným národom – maďarským. Slovenskí národovci vedení Štúrom a Hurbanom na ignorovanie slovenských požiadaviek reagovali ozbrojeným povstaním. Vo Viedni založili Slovenskú národnú radu (SNR) a sformovali vojenský zbor dobrovoľníkov. Na územie Slovenska vstúpili 18. 9. a 19. 9. v Myjave SNR vyhlásila samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska. Dobrovoľníci i Slovenská národná rada s jej predsedom J. M. Hurbanom sa 21. 9. 1848 za „hukotu bubnov, s rozviatymi zástavami“ presunuli z Myjavy na Brezovú. Ako píše Dohnány: „Hlavný stan sa zarazil na priestrannom mestskom dome.“ Pôsobilo v ňom vojenské velenie povstania na čele s členmi SNR Bedřichom Bloudkom, Františkom Zachom a Bernardom Janečkom. Slovenská národná rada tu vydávala rozkazy pre okolité obce. Dobrovoľníkov bolo tri až štyri tisíc, najmä z radov miestnych obyvateľov. Hneď na druhý deň, 22. 9. 1848, slovenskí dobrovoľníci vybojovali v Brezovej prvé víťazné boje Slovenského povstania.
      Priebeh bojov 22. 9. 1848 bol nasledujúci: Na nariadenie vedúcich predstaviteľov Nitrianskej stolice potlačiť povstanie už v zárodku vypracoval Ľ. Vojnić, veliteľ eskadróny kyrysníkov Wallmoden-Gimborn, plán akcie. Predpokladal koordinovaný postup z troch prístupových ciest vedúcich na Brezovú – od Hradišťa, od Vrboviec (cez Prietržskú cestu) a od Vrbového. Koordinácia sa však nezdarila. Viac než päť stoviek príslušníkov pravidelného cisárskeho vojska z plukov Walmoden a Ceccopieri a cez sto príslušníkov národných uhorských gárd, nepostupovalo súčasne. Slovenskí dobrovoľníci ich postupne odrazili a donútili k ústupu.
      Počas týchto bojov padli štyria slovenskí dobrovoľníci – Martin Potúček, Ján Ďurkovič a Ján Vician z Brezovej a Štefan Foška z Košarísk (ktoré boli vtedy súčasťou Brezovej). Matrika zomrelých brezovskej evanjelickej cirkvi prináša o nich tieto údaje:
Martin Potúček, manželka Anna, rod. Michálek, zastrelený Ceccopierovcami vo veku 26 rokov;
Štefan Foška, manželka Kata, rod. Štefo, Košariská, zastrelený uhorskými gardami vo veku 56 rokov;
Ján Ďurkovič, garbiar, manželka Dora, rod. Michálek, zastrelený Ceccopierovcami vo veku 22 rokov;
Ján Vician, garbiar, manželka Katarína, rod. Štrba, zastrelený Ceccopierovcami vo veku 26 rokov.
      Padlí dobrovoľníci boli za prejavov Jozefa Miloslava Hurbana i Ľudovíta Štúra pochovaní na brezovskom cintoríne. Ich náhrobky sa nezachovali, no v miestach ich posledného odpočinku bol v roku 1948 dokončený Dejinný pamätník venovaný hrdinom bojov za slobodu 1848 - 1849, 1914 - 1918, 1944 - 1945. Autorom pamätníka je architekt Dušan S. Jurkovič. Deje rokov 1848-49 dobre poznal z vlastnej rodiny. Jeho otec Juraj bojoval v Slovenskom povstaní a jeden z padlých dobrovoľníkov, Ján Ďurkovič, bol otcovým bratrancom (jeho meno je v rôznych materiáloch písané rôzne: Gyurkovics, Ďurkovič, Jurkovič...). Architekt Jurkovič navrhol aj Pamätník hurbanovských bojov 22. 9. 1848 umiestnený priamo na jednom z miest týchto bojov – na Prietržskej ceste v Brezovej pod Bradlom. Mená dobrovoľníkov Jána Ďurkoviča, Štefana Fošku, Martina Potúčka a Jána Viciana nájdete vyryté i na Pomníku Slobody s bustou J. M. Hurbana na brezovskom námestí.
      K ideálom rokov 1848-49 sa hrdo hlásili i generál Štefánik a legionári bojujúci v I. sv. vojne za našu národnú slobodu. Tradície bojov z r. 1848-49 i 1914-18 inšpirovali počas II. sv. vojny účastníkov zahraničného i domáceho odboja vrcholiaceho Slovenským národným povstaním. V súčasnosti je 22. september na pamiatku prvých víťazných bojov Slovenského povstania z 22. 9. 1848 v Brezovej pod Bradlom Dňom Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Pripomíname si ním i obeť našich rodákov Martina Potúčka, Jána Ďurkoviča, Jána Viciana a Štefana Fošku padlých v boji za našu národnú slobodu.

Popisky k fotkám:
1)
  Náhrobky Martina Potúčka, Jána Ďurkoviča, Jána Viciana a Štefana Fošku sa na brezovskom cintoríne nezachovali, no v miestach ich posledného odpočinku bol v roku 1948 postavený Dejinný pamätník

2)  Mená dobrovoľníkov Jána Ďurkoviča, Štefana Fošku, Martina Potúčka a Jána Viciana nájdete vyryté i na Pomníku Slobody s bustou J. M. Hurbana na brezovskom námestí

Zatvoriť
Tomáš Hroš

18/11/2021

Osobnosti Brezovej (6)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Tomášovi Hrošovi - evanjelickému farárovi, národovcovi.

Zistiť viac

Tomáš Hroš sa narodil 27. marca 1808 v kopanici Šindelovci, vtedy cirkev­ne patriacej do Brezovej. Študoval na evanjelickom lýceu v Modre, krátko bol preceptorom (výpomocným učiteľom) v Orosláne (dnes Oroszlány v Maďarsku). Od r. 1834 študoval teológiu na ev. lýceu v Prešporku (Bratislava). Počas prešpor­ských štúdií vstúpil Hroš do Spoločnosti česko-slovanskej, spolupracoval s Ľudo­vítom Štúrom, a krátky čas zastával funk­ciu jej podpredsedu.

Od r. 1835 pôsobil Tomáš Hroš v Brezo­vej ako evanjelický kaplán u farára Pavla Marečka. Doba Hrošovho kaplánovania bola v Brezovej zároveň dobou počiatkov slovenského národného hnutia, ktorého bol aktívnym šíriteľom. Hroša si vážil aj sám Ľudovít Štúr, napísal o ňom, že popri Michalovi Miloslavovi Hodžovi a Ctiboho­vi Zochovi vyniká „mezi mladšími řečníky chrámovými.“ Navštívil ho v Brezovej a v júli 1836 s ním podnikol cestu po Nit­rianskej stolici, počas ktorej sa spolu za­stavili u Jána Hollého. Hroš bol literárne činný, v r. 1836 publikoval v almanachu Plody báseň V rozbořeném hradu Děvínu zniklá myšlení. V súlade s romantickým kultom vrchov napísal i báseň ospevujú­cu Bradlo. V čase brezovského kapláno­vania Hroš podľa vlastných slov „počal zakladat čtenársky spolek a měl již k tomu cíli okolo 40 mladíků, chtěje tam osvětu a dobré mravy rozširovat. Spolek tento Bre­zovský měl také nekteré knihy ku čtení.“.

V r. 1840 sa Tomáš Hroš stal farárom v susednom Bukovci a kaplánske miesto v brezovskom cirkevnom zbore po ňom zaujal Jozef Miloslav Hurban, ktorý rozvi­nul národnokultúrnu a agitačnú činnosť v brezovskom prostredí do ešte väčšej šír­ky. V marci 1844 sa smrťou Pavla Mareč­ka uvoľnilo miesto brezovského farára. Ako kandidáti na tento post boli zo stra­ny brezovského cirkevného zboru navrh­nutí Hroš a Hurban, vedenie seniorátu navrhlo Jána Trokana a Pavla Košackého. Napriek tomu, že Hurban už pôsobil v Hl­bokom, kandidatúru prijal. Brezovčania si však za farára zvolili Hroša. Výsledok voľby odmietlo vedenie seniorátu uznať a dlhotrvajúci spor napokon viedol k tomu, že Hroš bol do duchovného úradu inštalovaný až v r. 1846.

Tomáš Hroš sa venoval i pedagogike - nielen ako spomenutý preceptor v Oro­sláne, ale aj publikačne - vo svojej útlej 20-stranovej práci Národní školy a jejich stav i působení, vydanej r. 1847. Venuje sa v nej nižšiemu školstvu, ktoré poslúži svojmu cieľu, keď sa: „...školy národní roz­množí a v pořádek jak náleží uvedau, jestli se osvícenými a svědomitými učitelmi ob­starají a obsadí, jestli učiteli slušne placeni, a všichni rodičové k posílání dítek do školy nuceni budau“.

Revolučné udalosti rokov 1848-49 za­siahli aj Tomáša Hroša. 28. apríla 1848 ešte rečnil pri prijímaní Nitrianskych žia­dostí na brezovskom rínku, no od sep­tembrového Slovenského povstania sa dištancoval, podľa jeho slov ho „všecka nezákonnost mrzela vždy.“ Po potlačení povstania 29. septembra 1848 pochodo­valo pod velením prešporského župana grófa Pálffyho na Brezovú 1 400 mužov maďarského vojska a gárd so zámerom vypáliť ju. Brezovský richtár, nevediac čo robiť, žiadal Hroša o radu. Hroš sa s ním nakoniec vydal v ústrety vojsku a Pálffymu sa musel pod hrozbou svojho okamžitého zastrelenia zaručiť, že nedôj­de k nepokojom. Hroša nešetrili ani hur­banovci. Počas letnej výpravy si ho 12. 6. 1849 dal pod zámienkou, že už pol roka nekáže ľudu o národných veciach, pred­volať pod hrozbou zatknutia kapitán slo­venských dobrovoľníkov bojujúcich na strane Viedne Ján Francisci. Hroš poslú­chol a dostavil sa do Rače, no Francisci­ho rakúski nadriadení v tom videli akt pomsty a Hroša prepustili na slobodu. Po tejto udalosti Hroš, ktorý spisovnú slo­venčinu neprijal, zostal pri bibličtine, sa definitívne rozišiel s bývalými priateľmi. Pokračoval v publikačnej činnosti, písal do Slovenských novín, Slovenských pohľa­dov, Obzoru, Peštbudínskych vedomostí, Národného hlásnika i do cirkevných peri­odík - Evanjelika, Stráže na Sione, Cirkev­ných listov, Evanjelického věstníka a Evanje­lických cirkevných novín. Zložil veršované requiem Pavla Jozefa Šafárika. Túto bá­seň spomínam i preto, že ju zhudobnil brezovský rodák Štefan Fajnor.

Počas svojho dlhoročného pôsobenia v Brezovej zreformoval Tomáš Hroš cir­kevný zbor administratívne i hospodár­sky. Zaviedol poriadok pri zvonení, sobá­šoch a vyberaní do zvončeka. V priebehu deviatich rokov príjmy zboru vzrástli z 866 zlatých na 11 517 zl. A tak sa mohlo budovať. Tomáš Hroš uskutočnil to, čo popísal v spomínanej práci Národní školy a jejich stav i působení. Pod jeho vede­ním brezovský cirkevný zbor v r. 1858-59 postavil novú veľkú budovu školy s dvo­mi bytmi pre učiteľov (budova na začiat­ku Ul. J. M. Hurbana stojí dodnes, žiaľ, znehodnotená necitlivou prestavbou). Nezabudlo sa ani na kopanice. V Priepas­nom bol v r. 1858 pre školu kúpený dom, kde sa po potrebných úpravách začalo učiť v r. 1861. O schopnostiach Tomáša Hroša svedčí i mohutný kostol, jeden z troch najväčších evanjelických chrámov na Slovensku, dominanta nášho mesta. Na mieste tolerančného kostola, ktorý už bol v zlom stave, ho začali stavať r. 1868 a dňa 16. novembra 1873 bol slávnost­ne posvätený. Krátko nato 10. februára 1874 Tomáš Hroš, veľká osobnosť Brezo­vej, zomrel.

Popisky k fotkám:

1) Portrét Tomáša Hroša zachovaný na brezovskej fare

2) Práca Tomáš Hroša Národní školy a jejich stav i působení

3) Fotografia pôvodnej podoby brezovskej školy pred jej necitlivou prestavbou

Zatvoriť
Martin Šaško

17/09/2021

Osobnosti Brezovej (5)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Martinovi Šaškovi – významnému organárskemu majstrovi a národovcovi.

Zistiť viac

Martin Šaško sa narodil 28. apríla 1807 v Brezovej. Staviteľstvu organov sa učil v Brne u majstra Franza Harbicha. Prvým organom Martina Šaška bol 15-registrový organ z roku 1834 dodnes dochovaný v evanjelickom kostole v Brezovej. Priniesol mu veľký úspech a slávu po celom Slovensku. Sám Ľudovít Štúr o tomto organe v almanachu Hronka (roč. III., č. II.) uviedol, že ho „...viděl vlastníma očima ... a dosti se jak na úhlednosti zevnitřní, tak na čistotě a dojímavosti hlasů nadiviti nemohl.“ Po úspechu nasledovali ďalšie objednávky, postavil vyše 100 organov. Vyznačovali sa krásnym, sýtym hlasom, spoľahlivosťou a trvácnosťou, ktoré boli výsledkom starostlivého spracovania a kvalitného materiálu. Vďaka svojmu umu sa Martin Šaško vypracoval medzi najpoprednejších obyvateľov Brezovej, patrili mu tri domy, mlyn i mnoho pozemkov. Mal päť detí, synovia Martin a Ján sa vyučili rovnakej profesii.

Martin Šaško podporoval rodiace sa slovenské národné hnutie. V roku 1842 bol jedným z 18-tich brezovských predplatiteľov I. ročníka Hurbanovho almanachu Nitra. Angažoval sa aj v revolučných udalostiach rokov 1848-49. Vo svojom dome na brezovskom rínku (námestí) poskytol priestor pre divadelné predstavenie študujúcej štúrovskej mládeže konané 25. apríla 1848. Dom bol pre túto príležitosť vyzdobený červeno-bielymi národnými zástavami. J. M. Hurban využil prítomnosť miestnych elít i slovenských národovcov na národnú agitáciu. Po skončení divadla prijali Hurbanov návrh, aby sa 28. apríla 1848 konalo v Brezovej zhromaždenie s cieľom porady o žiadostiach slovenského národa. V rámci príprav Slovenského povstania sa v Šaškovej dielni liali guľky z olova určeného na letovanie organových píšťal, za čo bol vyšetrovaný, sledovaný a istú dobu sa musel ukrývať na Morave u dcéry. Vodcovia Slovenského povstania rokov 1848-49 sa často zdržiavali v Brezovej, Hurban býval až do jesene 1849 u svokra Samuela Jurkoviča, Štúr u Martina Šaška. V neskorších rokoch patril Martin Šaško k podporovateľom Matice slovenskej. Zomrel 20. februára 1893 v Brezovej, jeho organársku dielňu do začiatku 20. st. prevádzkoval vnuk Gustav Molnár. Zabudnutý hrob Martina Šaška na brezovskom cintoríne s pomocou p. Zuzany Forrovej objavil Mgr. Peter Uhlík a na jeho podnet bol hrob obnovený.

V Brezovej pod Bradlom si môžeme vypočuť stále funkčný organ majstra Šaška a na našom námestí dodnes stojí jeho dom. Od roku 1928 nesie pamätnú tabuľu navrhnutú architektom Dušanom Jurkovičom „na pamiatku slávnych dejov roku 1848, pamätného divadla 25. apríla, národného zhromaždenia 28. apríla a víťaznej bitky povstalcov 22. septembra 1848.“

Martin Šaško, vedúca osobnosť slovenského organárstva 19. storočia i národovec aktívne zapojený do revolučných udalostí rokov 1848-49 a podporovateľ Matice slovenskej, právom patrí do panteónu osobností Brezovej pod Bradlom.


Popisky k fotkám:

1)  Martin Šaško

2)  Organ Martina Šaška v brezovskom evanjelickom kostole

3)  Dom Martina Šaška na Nám. gen. M. R. Štefánika v Brezovej pod Bradlom
 

Zatvoriť

11/09/2021

Panelová výstava "Deň Ozbrojených síl Slovenskej republiky HRDINOVIA BOJOV ZA SLOBODU" - zdroje k obrázkom

Panelová výstava Deň Ozbrojených síl Slovenskej republiky HRDINOVIA BOJOV ZA SLOBODU Zdroje k obrázkom:

Zistiť viac

Panelová výstava
Deň Ozbrojených síl Slovenskej republiky
HRDINOVIA BOJOV ZA SLOBODU

Zdroje k obrázkom:



Panel 2

obr. 1: Hadtörténeti Intézet és Muzeum, Térképtár, Budapest

obr. 2: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 3: SNM Múzeum Slovenských národných rád v Myjave

obr. 4: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 5: Dohnány, M.: Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848, Skalica 1850, str. 105

Panel 3

obr. 1 a 2: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 3: webumenia.sk voľné dielo

obr. 4: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 5: Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Bratislave, pobočka Bratislava Zbierka cirkevných matrík, Evanjelická cirkev. Farský úrad Brezová pod Bradlom, matrika zomrelých

Panel 4

obr. 1 a 2: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 3: i.sme.sk

obr. 4: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 5: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 6: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 7: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

Panel 5

obr. 1 až 3: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 4: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 5 až 8: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 9: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

Panel 6

obr. 1: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 2: Wikimedia Commons

obr. 3: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 4: Archív Múzea Slovenského národného povstania, Ivan Székely

obr. 5: Bzdúšek, J. – Baran, J.: Spomienky na Slovenské národné povstanie v podbradlianskom kraji, Brezová pod Bradlom 1995, str. 93

obr. 6 a 7: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

Panel 7

obr. 1 a 2: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 3: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 4 až 7: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 8: Archív Ondreja Janšta

Panel 8

obr. 1: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 2: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 3 až 5: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 6 až 8: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 9 až 11: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 12: Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

Panel 9

obr. 1 až 7: Ozbrojené sily SR, Ministerstvo obrany SR

Panel 10

obr. 1: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

obr. 2: Ozbrojené sily SR, Ministerstvo obrany SR

obr. 3 až 7: Archív Múzea D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom



 

  

Realizované s finančnou podporou Ministerstva obrany Slovenskej republiky v rámci dotačného programu. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné o. z. Osobnosti Pod Bradlom.

Zatvoriť

15/07/2021

Osobnosti Brezovej (4)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Moše Schickovi – významnému rabínovi, známemu pod akronymom Maharam Schick

Zistiť viac

      Podľa dostupnej literatúry sa Moše Schick narodil v Brezovej 1. marca 1807 v rodine, z ktorej pochádzalo viacero rabínov. Najprv študoval u svojho strýka rabína Frankela a od štrnástich rokov pokračoval v štúdiu u slávneho bratislavského rabína Chatama Sofera, ktorý ho považoval za svojho najnadanejšieho žiaka. Moše Schick pôsobil ako rabín v Svätom Jure, v roku 1861 prijal miesto rabína v Chuste (dnes na Ukrajine), kde založil veľkú ješivu – židovskú vyššiu náboženskú školu. V Chuste pôsobil až do svojej smrti 25. januára 1879. Významným rabínom bol aj synovec Moše Schicka David Schick, narodený v Brezovej v roku 1812, z rodiny Schickovcov pochádzal tiež rabín Salamon Schick.
      Židovské náboženské obce v Uhorsku sa delili na neologické – podporujúce uhorskú štátnu moc a ortodoxné – konzervatívnejšie, obávajúce sa podkopania nezávislosti náboženských obcí. Po definitívnom rozkole medzi predstaviteľmi neologického a ortodoxného smeru vznikli dve osobitné pospolitosti – neologická a ortodoxná. Moše Schick bol vedúcou duchovnou osobnosťou ortodoxnej židovskej pospolitosti v Uhorsku a ako reprezentanta tejto pospolitosti ho viackrát prijal cisár František Jozef I.
      Moše Schick je v židovskom náboženskom prostredí známy ako Maharam Schick. Maharam je hebrejský akronym (skratka) pre Moreinu Harav Moshe (náš učiteľ rabín Mojžiš). Preslávil sa svojimi početnými náboženskými spismi a responsami – písomnými právnymi rozhodnutiami. Moše Schick mal silný vzťah k svojmu rodisku Brezovej a k svojmu menu si pripojil prímeno Brezová (Mosche Schick mi-Brezova). V Encyklopédii židovských náboženských obcí na Slovensku, 1. zväzok, je spomenuté, že v úvode svojej knihy dojímavo opísal rodnú obec a jej okolie. V čase jeho života boli Židia početnou skupinou obyvateľov Brezovej, v roku 1869 ich tu žilo 334.
      Rabín Moše Schick, veľká osobnosť židovskej náboženskej pospolitosti v Uhorsku, patrí do panteónu osobností Brezovej.

Popisky k fotkám:

1)  Moše Schick, cs.wikipedia.org

2)  Náhrobky rodiny Schickovcov na brezovskom židovskom cintoríne

Zatvoriť

14/05/2021

Osobnosti Brezovej (3)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Samuelovi Jurkovičovi – učiteľovi, notárovi, národovcovi, zakladateľovi Spolku gazdovského.

Zistiť viac

      Samuel Jurkovič sa narodil v Brezovej pod Bradlom 9. februára 1796. Tu začal chodiť do miestnej evanjelickej školy, vedenej rektorom Jozefom Krupcom, pokračoval v Győri, Trnave a Bratislave a na lýceách v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici.
      Samuel Jurkovič pôsobil ako učiteľ a neskôr i notár v Novom Meste nad Váhom, kde sa v roku 1819 oženil s Katarínou Fialovou. Mali spolu šesť detí, tri zomreli ešte v detskom veku, zostali im tri dcéry – Juliana, Anna a Emília. Annu, prvú slovenskú herečku-ochotníčku, si zobral za manželkou Jozef Miloslav Hurban. Emília bola manželkou Juraja Jurkoviča a matkou architekta Dušana Jurkoviča. Juliana sa vydala za Daniela Slobodu evanjelického farára v Rusave na Morave. V roku 1831 Samuel Jurkovič prišiel do Sobotišťa, kde bol učiteľom a neskôr i notárom. V Sobotišti založil Slovenské národné divadlo nitrianske a Spolok gazdovský – prvé slovenské úverové družstvo. Spolu so svojím zaťom J. M. Hurbanom sa v apríli 1848 podieľal na texte známych Žiadostí slovenského národa v stolici nitrianskej, požadujúcich slovenčinu v úradnom styku, slovenské školy a slovenských poslancov na sneme. V júni 1848 sa Samuel Jurkovič vrátil do rodnej Brezovej, pôsobil tu ako notár. Po potlačení septembrového Slovenského povstania bol prinútený odísť na Moravu, neskôr do Prahy. Do rodného kraja sa vrátil až v lete 1849. V roku 1857 bol na zásah vrchnosti preložený za notára do Vrboviec a nakoniec v 64 rokoch predčasne penzionovaný. Zomrel v Brezovej 13. júla 1873.
      Z rozsiahlej činnosti Samuela Jurkoviča si pripomeňme aspoň zopár momentov. Venoval sa zvýšeniu úrovne základného školstva. Navrhol plán na organizáciu škôl v Nitrianskom senioráte, založil čitateľský spolok a školskú knižnicu Sobotišti. Jedným z vrcholov činnosti Samuela Jurkoviča bol vznik Slovenského národného divadla nitrianskeho, založeného v Sobotišti 5. 8. 1841. Šlo o ochotnícke slovenské divadlo, v ktorom mal Jurkovič na starosti réžiu, získanie financií, divadelných rekvizít, miestností, propagáciu. Hercami divadla boli študenti z generácie štúrovcov (J. Francisci D. Kolény, A. Sládkovič, S. Štúr, A. Roy...) a prvou slovenskou herečkou-ochotníčkou jeho dcéra Anna.  Ako Jurkovič zdôrazňoval, hlavným cieľom ich divadla bolo „prebudenie a rozšírenie národnosti našej slovenskej“.
      Najznámejším činom Samuela Jurkoviča je založenie Spolku gazdovského v Sobotišti 9. 2. 1845. Spolok bol prvým úverovým družstvom na európskom kontinente. Hlavnými pohnútkami pre jeho vznik bola snaha čeliť veľkej biede, znásobovanej neúrodami a epidémiami, a nedostatku lacných úverov. Pre svojich členov obstarával úver z prostriedkov, ktoré vznikali pravidelným sporením a vkladaním úspor do spolkovej pokladne, čo Jurkovič v stanovách charakterizoval takto:

       „I. Určenie toho spolku.
      Spolok gazdovský je tovarišstvo dobrovolné niektorých tunajších obyvateľov, bez rozdielu náboženstva, tým cieľom založené, aby sa majetnosť, gazdovstvo, remeslá a vôbec lepší stav gazdovský napomôcť mohol.

      II. Spôsob, akým sa to dosiahne.
      Pretože nezriadenosť domácich výdavkov je hlavná príčina nedostatku, a tej mrzutej okolnosti, že ľudia väčšie majú výdavky, ako príjmy: vtedy je povinnosť každého, kto do tohoto spolku bude chcieť vstúpiť, aby tak zriadil svoje potreby, aby bol v stave každý týždeň istú čiastku svojho príjmu odložiť, a do spolkovej kasy sebe schovať. ...“

      Začiatkom roku 1846 bol založený Spolok gazdovský podľa Jurkovičovho vzoru aj v Brezovej.
      Samuel Jurkovič sa okrem pedagogických a kultúrno-osvetových aktivít usiloval i o hospodársky rozvoj a zveľadenie nášho podbradliansko-podjavorinského kraja. Zakladal štepnice (ovocné sady) i lipové aleje. V Brezovej podľa vlastných slov pracoval „snažne na zakladaní silných, pohodlných hradských ciest“. Vo Vrbovciach sa pričinil „aby miesto deravého dreveného mosta na hradskej vystavaný bol stály bezpečný kamenný most“.
      Samuel Jurkovič právom patrí medzi veľké osobnosti Brezovej.   

Popisky k fotkám:

1)  Rodný dom Samuela Jurkoviča v Brezovej na začiatku Horného radu zachytila fotografia jeho vnuka architekta Dušana Jurkoviča. V blízkosti dnes už neexistujúceho domu stojí pamätník Samuela Jurkoviča (SNA, OF D. Jurkovič, A27-IV-89-2/4).

2)  I keď sa Samuel Jurkovič narodil pred viac než 200 rokmi, vieme ako vyzeral. V roku 1849 sa nechal portrétovať pomocou dagerotypu – predchodcu dnešných fotografií (LA SNK, SJ 21/14).

3)  Miesto posledného odpočinku Samuela Jurkoviča na brezovskom cintoríne.

Zatvoriť

14/03/2021

Osobnosti Brezovej (2)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Martinovi Grékovi, Martinovi Krihovi, Mičovi Noskovi – zástupcom Brezovej pri získaní privilégií mestečka v roku 1709.

Zistiť viac

      Privilégiá mali podobu latinsky písanej pergamenovej listiny vydanej cisárom Jozefom I. Umožňovali v Brezovej konať pravidelné výročné trhy – jarmoky. Vďaka týmto privilégiám Brezová získala postavenie mestečka – sídla s čiastočnými mestskými právami.
      Zástupcami obyvateľov Brezovej pri získaní privilégií boli Martin Grék, Mičo Nosko a Martin Kriho. Informuje nás o tom nasledujúci záznam v rukopisnej kronike Brezovej I. N. J.:
      „...Roku Pána 1709, dňa 10. mája mesiaca vymohla sebe poctivá osada Brezová privilégiá mestské od jeho jasnosti cisárskej a kráľovskej Jozefa, prvého toho mena s napomáhaním slávneho panstva [...] z obecných ľudí brezovských na to vyslaní a deputovaní boli Martin Grék, osvieteného pána grófa Erdődy Gyorgya poddaný, Mičo Nosko, famílie revayovskej, a Martin Kriho, pána veľkomožného Chorvath Janossa poddaný...“
      Na to, že Martin Grék, Mičo Nosko a Martin Kriho boli významnými a poprednými obyvateľmi Brezovej poukazuje i fakt, že podľa kroniky I.N.J. sa v roku 1709 podieľali aj na vymožení vzniku prvého remeselníckeho cechu v Brezovej – ševcovského cechu.

      Remeselná výroba bola pre rozvoj Brezovej veľmi dôležitá. Členitým terénom, chladnejším podnebím i úrodnosťou pôdy obmedzované poľnohospodárstvo Brezovej prestávalo stačiť živiť rastúci počet jej obyvateľov. V Notitiach Mateja Bela vydaných v roku 1742 je zaznamenané, že Brezová: „...má väčší počet obyvateľov, ako môžu uživiť polia, ktorých je nedostatok....“. Obyvatelia Brezovej boli preto nútení siahať po ďalších zdrojoch obživy, najmä domáckej a remeselnej výrobe. Z dôvodu veľkého rozšírenia chovu statku a tiež aj obchodu s ním sa v Brezovej ako prvé rozvíjali remeselnícke cechy spracovávajúce suroviny získané zo statku – cechy ševcovský, mäsiarsky, súkennícky a garbiarsky. Ako prvý vznikol vyššie uvedený ševcovský cech.

      Získanie privilégií mestečka a vznik remeselníckych cechov prispeli k rozvoju Brezovej. Mestečko samotné postupne nadobúdalo roľnícko-remeselnícky charakter, jeho kopanice boli agrárne. Počet obyvateľov stále rástol – pribúdalo ich v mestečku i kopaniciach.


Popiska k obrázku:
Získanie privilégií mestečka sa odrazilo i v novej pečati Brezovej z roku 1709. Má kruhový tvar s priemerom 39 mm a kruhopis: „PECET POCTIVEHO MESΈCKA KREZOVEG 1709“, (pečať poctivého mestečka Brezovej 1709). Písmená T a E v slove MESTECKA  tvoria tzv. litterae contiguae – zvislé ťahy oboch písmen sú spojené do jedného ťahu – Έ. V pečatnom poli je vyobrazený strom. Na to, o aký strom ide, sú viaceré názory. Podľa názvu Brezová by sa dalo očakávať, že by to mala byť breza. Tento názor zastáva napríklad popredný heraldik a genealóg Jozef Novák. Podľa mienky iných sa jedná o palmu.

Zatvoriť

13/03/2021

Osobnosti Brezovej (1)

...Naša Brezová má svoje postavy... (J. P. Leška). Ich mená nájdete na pätnástich žulových kvádroch panteónu osobností Brezovej pod Bradlom na Námestí gen. M. R. Štefánika. Dnešný diel je venovaný Lukášovi – prvému známemu richtárovi Brezovej z roku 1568.

Zistiť viac

Meno richtára Lukáša sa nám zachovalo v Urbári čachtického panstva z roku 1568, dnes uloženom v Maďarskom národnom archíve v Budapešti. Lukáš je zároveň prvým obyvateľom Brezovej, ktorého poznáme po mene. 
Najstaršia písomná zmienka o Brezovej pochádza už z roku 1262, kedy je ako villa Brizoua, teda dedina Brezová, spomenutá v dvoch listinách uhorského kráľa Bela IV. Neskôr však Brezová pravdepodobne dočasne spustla a ďalšou písomnou zmienkou o nej je až spomínaný Urbár čachtického panstva z roku 1568.
Urbáre boli hospodárskymi písomnosťami. Obsahovali súpis pôdy, z ktorej poddaní odvádzali svojim zemepánom dôchodok, a povinnosti poddaných voči svojim zemepánom. Poddaní hospodárili na usadlostiach pozostávajúcich z pôdy, domu a hospodárskych budov. Vlastníkom usadlostnej pôdy (neskôr nazývanej urbárska pôda) bol zemepán, poddaný ju mohol iba držať (užívať), za čo musel odvádzať zemepánovi rentu vo forme poplatkov, robôt a naturálií. Na usadlosti hospodáril jej držiteľ s rodinou, prípadne i s čeľaďou. Držiteľ usadlosti bol hlavou rodiny, zemepánovi, štátu a cirkvi zodpovedal za odvádzanie uložených poplatkov, daní, naturálií a robôt. Na niektorých usadlostiach však nestačila práca držiteľa a jeho rodiny, a tak na nich hospodárilo viac rodín príbuzných, ale i cudzích.

Urbár čachtického panstva z roku 1568 je písaný vo vtedy obvyklej latinčine. Brezovej (Brezowa) sú venované 59. a 60. strana urbára. Sú na nich zapísaní obyvatelia Brezovej, sedliaci a želiari poddaní čachtického panstva, ku ktorému Brezová patrila. V urbári je pri Brezovej uvedených 23 hláv rodín držiacich usadlosti. Najprv je spomenutých 12 sedliakov, každý z nich držal jednu celú usadlosť (sessio), zapísanú skrátene sess 1. Ako prvý je zo sedliakov zapísaný práve Lukáš (Lucas) a pred jeho menom je poznačené Judex, teda richtár. Potom nasleduje 11 želiarov v urbári označených ako hostach (želiarska usadlosť sa od sedliackej líšila tým, že jej prislúchala iba malá alebo žiadna rozloha usadlostnej pôdy). Bližšie údaje o živote a osude richtára Lukáša, ktoré by nás iste zaujímali, nám kusé pramene, žiaľ, nevydali.

Popisky k obrázkom:

1) Titulná strana Urbára čachtického panstva z roku 1568 (MNL OL E 156 - a. - Fasc. 4. - No. 1.)

2) Brezová a jej richtár Lukáš sú zapísané na 59. strane urbára ((MNL OL E 156 - a. - Fasc. 4. - No. 1.)

Zatvoriť
logo

29/08/2020

Odboj v Brezovej vo fotografiách

Prezentácia Odboj v Brezovej vo fotografiách predstavuje pôsobenie oddielu Repta II. partizánskej brigády M. R. Štefánika.

Zistiť viac
Slavomír Michálek pri prednášaní textu 20. júla 2020 v Brezovej pod Bradlom v predvečer 140. výročia narodenia generála M. R. Štefánika

12/08/2020

Milan Rastislav Štefánik a tí, čo ho nasledovali

(Uvedený text bol prednesený dňa 20. júla 2020 v Brezovej pod Bradlom na podujatí pri príležitosti 140. výročia narodenia generála Milana Rastislava Štefánika. Autor ho vypracoval v rámci projektu APVV-17-0399 "Z monarchie do republiky. Proces prerodu spoločnosti na Slovensku v európskom kontexte“, riešeného v Historickom ústave SAV.)

Zistiť viac

Milan Rastislav Štefánik a tí, čo ho nasledovali

PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., Historický ústav SAV, Bratislava
 

        Životné osudy slovenských diplomatov, počnúc Milanom R. Štefánikom, sa začali písať pred takmer jeden a pol storočím a reflektujú nielen dynamiku a tragédie minulého storočia, ale i obrovský vývojový oblúk, ktorým Slováci prešli na medzinárodnom poli – od takmer zdecimovaného etnika na konca 19. a začiatku 20. storočia, cez medzivojnovú demokraciu, vojnový totalitný režim a 40 rokov komunizmu, až po samostatný demokratický štát, súčasť Európskej únie. Štefánik a jeho nasledovníci verili v spravodlivosť a ich príbehy okrem iného poukazujú na to, aký význam mala a má diplomacia pre demokraciu a slobodu.
        Milan R. Štefánik, je top-osobnosťou slovenských moderných dejín, na ktorého sme právom hrdí. A kto boli tí „ktorí ho nasledovali“? Bola to vznikajúca slovenská politická a kultúrna elita i bežní ľudia, spoločnosť zobúdzajúca sa do národného bytia a žitia. A popri Štefánikovi som vybral do výstavy „Milan Rastislav Štefánik a tí čo ho nasledovali“ šiestich diplomatov. Ich mená, verím aspoň niektoré, každému niečo hovoria – Štefan Osuský, Vladimír Martin Palic, Vladimír Svetozár Hurban, Juraj Slávik Neresnický, Ivan Krno a Ján Papánek. Spolu so Štefánikom sedem Slovákov, ktorí zanechali výraznú stopu v československej diplomacii a v slovensko, resp. československo-amerických vzťahoch v 20. storočí. Okrem „povolania“ diplomata boli navyše aj legionári, spisovatelia, básnici, politici, medzinárodní právnici. Ich dramatické životné a profesionálne osudy v mnohom osvetľujú nielen dobu v ktorej žili, ale aj súvislosti a podmienky, ktoré ich konanie ovplyvňovali a ktoré spätne aj oni svojou činnosťou formovali.
        Čo túto „sedmičku“ ozvláštňovalo a čo mali spoločné? Silné národné povedomie a dôraz na všeľudské univerzálne hodnoty, hrdé vlastenectvo, hlad po vzdelaní, pevné evanjelické korene a väzby, boj za demokraciu a česko-slovenskú štátnosť, odpor k totalitám (hnedej i červenej), ale aj sklon k dobrodružnosti a ochota prekročiť humná rodnej obce, inak povedané, túžba a odvaha vykročiť z malosti a bezvýznamnosti „domáceho prostredia“ do sveta a byť pri tom, kde sa odohráva niečo veľké, niečo „osudové“, resp. kde sa „tvoria“ svetové dejiny.
        Pred necelými 102 rokmi vzniklo Československo, prvý spoločný štát Slovákov a Čechov. O republike oboch národov v roku 1955 jeden z jej zakladateľov, diplomat Štefan Osuský, v tom čase už žijúci v americkom exile, vidiac jej budúcnosť v Európe, a majúci tiež na pamäti osud Slovákov, napísal: „Nepatríme do Nemecka, ani do Ruska, ale do Európy. Celým naším duchovným založením, celou našou minulosťou, našími záujmami kultúrnymi, intelektuálnymi a hospodárskymi a našim zemepisným položením patríme do Európy. S Európou žijeme, hýbeme sa a trváme. Európa nezahynie, keď v nej budú národy, ktoré svoj osud s ňou stotožňujú. My nielenže sa hlásime medzi ne, ale z národov strednej a východnej Európy nesieme zástavu Európy. Vernosť k sebe pre nás znamená vernosť k Európe.“ Práve tento európsky rozmer je v slovenskom „diplomatickom svete“ mimoriadne cenný a vážený.

        V krátkosti o jednotlivých osobnostiach.
        Často počúvam otázku, či je dnes ešte možné priniesť o Štefánikovom živote niečo nové – určite áno, napr. o jeho diplomatickej činnosti medzi americkými krajanmi v New Yorku, Pittsburghu, Chicagu či Washingtone v lete 1917 s cieľom získať legionárov v boji za vytvorenie Česko-slovenskej republiky či o jeho diplomatickej misii na Sibíri a v Japonsku na jeseň 1918.
        Prvý z krajanov ktorý navštívil Milana R. Štefánika v USA bol Milan Getting, redaktor newyorských novín Slovenský Sokol a predseda Slovenského národného združenia, krajanskej organizácie, združujúcej hlavne slovenských evanjelikov. Zasvätil ho do domácich pomerov a poznajúc celkovú situáciu krotil jeho elán a vízie o masívnom nábore vojenských dobrovoľníkov. Problémom bolo i to či bude americká vláda súhlasiť s uskutočnením takého náboru. Hoci boli USA oficiálne vo vojne s Nemeckom, stále dodržiavali neutralitný status s Rakúsko-Uhorskom. Navyše, aj v samotnej americkej politike prevládalo austrofilstvo a presadzovanie česko-slovenskej samostatnosti na úkor rozbitia Rakúsko-Uhorska sa v americkej politickej elite objavovalo len sporadicky. Faktom bolo aj to, že i Paríž zaujímal  hlavne nábor dobrovoľníkov medzi slovenskými a českými Američanmi a pokyny pre Štefánika zneli jasne – dodržiavať inštrukcie a spolupracovať s francúzskymi vojenskými a diplomatickými predstaviteľmi vo Washingtone. Štefánik bol francúzsky štátny občan, dôstojník s prepožičanou hodnosť majora, ktorý pricestoval do USA na francúzsky pas, takže pochopiteľne musel rešpektovať pokyny Paríža. Už 18. júna 1917, tri dni po príchode do USA, rokoval vo Washingtone s francúzskym veľvyslancom Jean Jules Jusserandom. Jusserand uviedol Štefánika k ministrovi zahraničných vecí USA Robertovi Lansingovi a následne rokoval s Lansingovým zástupcom Frankom L. Polkom o spomenutom nábore dobrovoľníkov z radov krajanov. Povolenie začať akciu dostal Štefánik 20. júla 1917. Krátko potom informovalo veľvyslanectvo ministra vojny v Paríži, že Štefánik získal povolenie robiť diskrétne nábor a za dva-štyri mesiace plánuje získať okolo 20 tisíc dobrovoľníkov. Faktom bolo, že bez účinnej pomoci francúzskeho veľvyslanca vo Washingtone by sa Štefánik k špičke americkej diplomacie na Štátnom departmente nedostal a súhlas americkej vlády by nezískal. Faktom bolo tiež to, že jeho praktické naplnenie sa pre rôzne príčiny rodilo veľmi ťažko. A tretím faktom bolo to, že súhlas vlády USA na organizovanie vojenských jednotiek pre európsky front sa vzťahoval iba na tých, ktorí nepodliehali brannému súpisu USA. A v neposlednom rade dôležitú hrala úlohu aj finančná stránka celej náborovej akcie.
        Uvedené fakty mali pre úspešnosť či neúspešnosť Štefánikovej misie v USA rozhodujúci význam. Najväčší význam mal pravdepodobne tretí fakt o americkej brannej povinnosti. Keď totiž USA vyhlásili vojnu Nemecku, do ich armády vstúpili aj viacerí slovenskí a českí dobrovoľníci. Po bezprostrednom súpise občanov vo veku 21 – 31 rokov ich americká vláda povinne zaraďovala do americkej armády. Išlo o tých, ktorí už boli americkými občanmi a celkovo do konca vojny išlo o viac než 41 tisíc krajanov, okolo 26 tisíc Slovákov a 15 tisíc Čechov. Milan R. Štefánik tak mohol robiť nábor iba u tých, ktorí ešte nemali americké občianstvo a nepodliehali brannej povinnosti štátu. Nábor dobrovoľníkov sa zintenzívnil v decembri toho istého roku keď USA vyhlásili vojnu aj Rakúsko-Uhorsku. Pre mnohé, už uvedené, príčiny nedosiahol masový charakter. Do konca vojny prišli do Francúzska z radov amerických krajanov ako dobrovoľníci len 2304 mužov, z nich 1089 Slovákov.  Napriek nie početnej získanej enkláve dobrovoľníkov nemožno Štefánikovu misiu chápať ako neúspešnú, mala totiž okrem vojenského náboru aj politický rozmer a tu sa útlemu a chorľavému Štefánikovi podarilo vyvolať širokú podporu krajanskej Ameriky a zjednotiť ju pre vznik štátu Čechov a Slovákov.
        V súvislosti so Štefánikovou misiou v Amerike v lete 1917 chcem spomenúť ešte jednu zaujímavú súvislosť. Dňa 20. septembra sa stretol v New Yorku so slovenskými katolíckymi duchovnými v USA, ktorí dovtedy držali vernosť svätoštefanskej korune, teda Rakúsko-Uhorsku, a ktorí si želali rokovať iba so Štefánikom. On, evanjelik, dokázal túto mimoriadne vplyvnú slovenskú katolícku „vrchnosť“ po dlhej diskusii presvedčiť, aby podporili program Milana Gettinga a Slovenského národného združenia a Alberta Mamateya a Slovenskej ligy v utvorení budúceho spoločného štátu Slovákov s Čechmi. Myšlienka stretnutia sa s katolíckou vrchnosťou prišla od samotného Štefánika po jeho rokovaní v hoteli Plaza s Michalom Bosákom. Významným faktorom bolo tiež to, že popri Bosákovi bol na strane Štefánika aj rev. Karol Murgaš. Štefánik, syn evanjelického farára pretriasal so slovenskou katolíckou elitou etické otázky revolúcie  zo stanoviska katolíckej cirkvi a možných povinností rímsko-katolíckeho kňaza voči vlastnému národu. Svoje argumenty po dlhej a  vyčerpávajúcej debate prítomným 22 kňazom zhrnul nasledovne: Československo sa stane skutočnosťou a Slováci budú oslobodení bez ohľadu na to, či v akcii americké katolícke kňazstvo bude pomáhať alebo nie. Ale po revolúcii nastane nová práca, nové  úlohy a nech prítomní kňazi nedopustia, aby potom o nich bolo povedané – opustili ste národ v jeho najkritickejšej chvíli. Príklon katolíckeho duchovenstva amerických Slovákov k myšlienke spoločného štátu Slovákov a Čechov v podobe podpísanej rezolúcie možno považovať za jeden z najvýznamnejších úspechov tejto americkej cesty Milana R. Štefánika.

        Prvý koho spomeniem po Štefánikovi je Štefan Osuský – rodák z Brezovej, dvadsať rokov vyslanec vo Francúzsku, diplomat ktorý podpísal Trianonskú mierovú zmluvu 4. júna 1920. Trianon možno dodnes považovať za jeden z najvýznamnejších míľnikov našich moderných dejín. Osuský bol tiež signatárom Zmluvy o obnove československej armády s francúzskym premiérom Edouardom Daladierom na jeseň 1939, v podstate prvého dokumentu československého zahraničného protifašistického odboja. Po komunistickom prevrate patril k lídrom tretieho demokratického exilu v USA.
        Tento rok je 100 rokov od Trianonu. Osuského „čas“ na mierovej konferencii v Paríži prišiel v jeseni 1919, keď ho T. G. Masaryk 7. novembra menoval za splnomocneného delegáta pre záverečné rokovania s Maďarskom. Ich predmetom boli najmä otázky nových hraníc. Návrhy na maďarské hranice vypracovala mierová konferencia už v lete 1919. Budapešť sa nádejala, že sa jej podarí zabrániť definitívnemu rozpadu Rakúsko-Uhorska a že rozdelenie monarchie bude len dočasné, čo živila aj s pomocou početnej žurnalistickej propagandy v zahraničí. Pracovala hlavne na tom, aby zabránila odtrhnutiu Slovenska a používala k tomu rôzne diplomatické i nediplomatické finty. Snažila sa nakloniť na svoju stranu hlavne Londýn, okrem iného aj koncepciou, že nové Maďarsko bude pre ríšu na Temži akýmsi „point dʹappui“ (oporný bod) pre jej politiku na Balkáne.
        Oficiálna maďarská delegácia prišla do Paríža na rokovanie po viacnásobných výzvach až 7. januára 1920. Na jej čele stál gróf Albert Apponyi, doma v Maďarsku síce populárny, no v zahraničí sa s nim spájali mŕtve veľkouhorské predstavy.
        Malé odbočenie – spomeniem jednu „pikantnú“ príhodu súvisiacu s Apponyim. Gróf Albert Apponyi bol predstaviteľom maďarského revizionizmu a pôvodcom maďarizačných školských zákonov. V zahraničnej politike bol stúpencom berlínsko-viedensko-budapeštianskeho spojenectva napojeného na Bagdad. Na margo spojenectva s Berlínom na jednej svojej prednáške vyhlásil, že ak by mal nejaký človek zostúpiť z mesiaca na zem a mal by si vybrať, akou rečou bude hovoriť, určite by to mala byť nemčina. Po vojne sa Apponyi upol na Veľkú Britániu, v politike ktorej videl garanciu maďarského vplyvu a dominancie v strednej Európe.
        Rokovanie o mierovej zmluve s Maďarskom trvalo do 5. mája 1920. Maďarská delegácia po prevzatí memoranda Najvyššej rady konferencie oznámila, že Maďari hľadajú len vzájomné dorozumenie, medzinárodnú spravodlivosť a slobodu všetkých národov. Nedeliteľnosť starého Uhorska obhajovala štyrmi argumentmi: historickým, zemepisným, národohospodárskym a kultúrnym. Ako historický argument uvádzali tisícročnú jednotu ríše. Zemepisne vraj predstavuje najdokonalejší celok so sieťou dolín a riek s prirodzenými hranicami. Z hospodárskeho hľadiska videli opäť jednotnosť ekonomického celku, kde Dolná zem tvorí poľnohospodársku „dielňu“, ktorej Slovensko dodáva stroje a zariadenia. Kultúrny argument predstavoval faktor nadvlády tzv. nižšej kultúrnej úrovne. Tu využili štatistiky a percentá gramotnosti a stredoškolského vzdelania jednotlivých národností a národov Uhorska, pričom Slovákov ani nespomenuli. Budapešť zaplavila mierovú konferenciu memorandami, spismi, mapami a rôznymi dokumentmi, ktoré boli často navzájom protirečivé. Osuský so svojim tímom ich študoval a rad za radom maďarské argumenty vyvracal. Po návrate do Paríža v polovici februára Apponyi predložil novú žiadosť, ktorá obsahovala opätovné podania, prípisy a argumenty. Odpoveďou Najvyššej rady na spisy maďarskej delegácie (35 memoránd, 100 máp a 311 príloh) bol dokument zo 6. mája 1920. Obsahoval hlavné zásady a ustanovenia zmluvy, čím potvrdzoval pôvodné rozhodnutie dohodových mocností. Nasledovala písomná výzva predsedu konferencie Alexandra Milleranda adresovaná maďarskej vláde, aby menovala poverených zástupcov, ktorí prídu do Paríža podpísať mierovú zmluvu.
        V deň slávnostného podpisu mierovej zmluvy s Maďarskom pricestoval do Paríža aj minister zahraničných vecí Edvard Beneš. Spolu s Osuským mali za Prahu podpísať zmluvu v paláci Grand Trianon. Krátky oficiálny ceremoniál vo veľkej galérii za účasti povereníkov dohodových mocností a spojeneckých štátov a maďarskej delegácie sa uskutočnil 4. júna 1920. Zmluva pozostávala zo štrnástich častí a každá z nich mala svoje nezastupiteľné miesto. K najzaujímavejším patrila druhá časť, ktorá hovorila o slovensko-maďarskej hranici. Štvrtá časť hovorila o tom, že Maďarsko uznáva samostatnosť Československa a vzdáva sa práv, ktoré malo kedysi Rakúsko-Uhorsko na Slovensku. V ďalšej sú zakotvené princípy maďarskej demobilizácie, ôsma hovorí o maďarských reparáciách.
        Trianonská zmluva definitívne pečatila rozpad Rakúsko-Uhorska. Zároveň de jure potvrdila existenciu ČSR. Maďarsku zostala jedna tretina územia bývalej monarchie. Bol to stav s ktorým sa Maďari odmietli zmieriť a revízia „nadiktovaného mieru“ je dodnes sprievodným znakom maďarskej politiky.
        Podpisom Trianonskej mierovej zmluvy sa definitívne zavŕšil takmer dvojročný zložitý  proces vyčleňovania územia Slovenska z Uhorska a jeho integrácie do Československej republiky. Slovensko sa stalo objektom a subjektom medzinárodnej politiky, regiónom s presne vytýčenými hranicami a hlavným mestom. Ako súčasť demokratickej Československej republiky prešlo v nasledujúcich dvoch desaťročiach vysoko pozitívnym kultúrnym, vzdelanostným a politickým rozvojom, ktorý by bol len ťažko predstaviteľný v prípade pretrvania Uhorského kráľovstva. Na strane druhej, maďarská spoločnosť sa po konci vojny prepadla do obdobia politickej nestability. V jej prípade bol Trianon potvrdením depresívneho vývoja po vojenskej porážke.
        Z hľadiska prevládajúcej väčšinovej interpretácie minulosti sa zdá nevyhnutné, že slovenský a maďarský pohľad na Trianon budú vždy diametrálne odlišné. Rozdielny je už len význam, aký mu jednotlivé národné historiografie pripisujú. Pre tú maďarskú predstavuje podpis Trianonskej zmluvy kľúčovú udalosť, ktorá dodnes deformuje nálady spoločnosti. Pre väčšinu slovenských historikov je Trianon len formálnym a oneskoreným potvrdením toho, čo bolo podľa nich definitívne rozhodnuté už 28., resp. 30. októbra 1918.

        Zopár poznámok k ďalším diplomatom. Vladimír Svetozár Hurban – syn Vajanského, legionár, najprv vojenský atašé vo Washingtone, potom vyslanec v Káhire, Štokholme a Washingtone. Vyslanec, ktorý, podobne ako Osuský, odmietol vydať vyslanectvo Nemcom po rozbití štátu na jar 1939. A tiež jeden zo 26 signatárov Deklarácie Spojených národov z 1. januára 1942, ktorá ako prvý medzinárodný dokument hovorila o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka a o vytvorení budúcej OSN.

        Vladimír Martin Palic – dodnes úplne neznáma osobnosť, začínal ako pravá ruka Ivana Krna v Ženeve v československom úrade pri Spoločnosti národov, potom pokračoval ako atašé u Osuského v Paríži a Hurbana vo Washingtone. Po vojne sa vrátil na centrálu ministerstva zahraničných vecí v Prahe a ako jeden z tzv. Clementisových mužov bol po komunistickom prevrate z diplomacie úplne odstavený. Vrátil sa do Ameriky a uplatnil sa ako redaktor Voice of America. Popri tom dosiahol ako Slovák v šiestej najväčšej knižnici na svete – v Library of Congress – mimoriadne vysoký post ako šéf jej bibliografického oddelenia.

        Juraj Slávik Neresnický – pochádzal zo známej evanjelickej rodiny z Dobrej nivy, legionár, medzivojnový minister, vyslanec vo Varšave, minister exilovej vlády v Londýne a po vojne veľvyslanec vo Washingtone. Potom po komunistickom prevrate jeden z lídrov tzv. tretieho zahraničného odboja v Rade slobodného Československa.
        Komunistický prevrat v Československu zasiahol zásadným spôsobom do života  všetkých jeho občanov. Pre Juraja Slávika, ako aj pre mnohých jeho spolupracovníkov a priateľov znamenal pretrhnutie pracovnej kariéry s dvomi možnosťami: prvou bol návrat domov a priam „raketová“ pracovná a ľudská degradácia, druhou život opäť v exile. Slávik odmietol „ostrohy“ totalitného režimu počas druhej svetovej vojny a ako hlboko presvedčený demokrat sa rovnako rozhodol aj v roku 1948. Na post veľvyslanca vo Washingtone rezignoval 3. marca 1948. Zvolal tlačovú konferenciu a prítomným novinárom prečítal pripravený text prehlásenia, v ktorom okrem iného uviedol: „Československá republika sa stala plne totalitným a policajným štátom. Rozhodol som sa bojovať za československú demokraciu. Som reprezentantom slobodného a demokratického Československa a nemôžem prijať ako legálnu vládu, menovanú prezidentom Benešom pod nátlakom a terorom.“ Už nasledujúci deň poslal Juraj Slávik do Prahy osobný list štátnemu tajomníkovi ministerstva zahraničných vecí a viacročnému priateľovi Vladimírovi Clementisovi. List je v skutočnosti osobným vyznaním Slávika, akýmsi testamentom jeho životnej filozofie, vychádzajúcej z demokracie a československej slobody.

        Ivan Krno – rodák z Myjavy, právnik ktorý stál pri Osuskom v Trianone, potom československý delegát pri Spoločnosti národov, šéf sekretariátu predsedu Spoločnosti národov Louisa Avenola, potom vyslanec v Holandsku a pri Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, po vojne od roku 1946 právny poradca generálneho tajomníka OSN.
        Ivan Krno nepracoval v aparáte OSN ako predstaviteľ Československa, bol tam ako medzinárodný právnik a expert a na post právneho poradcu generálneho tajomníka OSN rezignoval z dôvodu odchodu do dôchodku v októbri 1952. Zároveň poskytol médiám vyhlásenie, že do komunistického Československa sa nevráti. Na túto správu odpovedala pražská ČTK: „Je známe, že dr. Krno nebol zástupcom ľudového demokratického Československa v Organizácii Spojených národov. Pôvodne bol vybraný na post v Sekretariáte OSN vlastizradcom Clementisom. Napriek Krnovým snahám získať si priazeň československých predstaviteľov, niet pochýb o jeho zákernom postoji k republike a jej ľuďom, ako aj o jeho službách americkému imperializmu.“ Na pôde svetovej organizácie ostal Ivan Krno pracovať ako uznávaný expert až do roku 1956. O ďalšej jeho činnosti archívny materiál nehovorí. Nezapojil sa do tretieho exilového odboja na pôde Ameriky, žil v New Yorku, kde 14. apríla 1961 zomrel.

        Po Myjavcovi Krnovi ešte jeden Brezovan – Ján Papánek, legionár, atašé vo Washingtone, konzul v Pittsburgu a spolu s Hurbanom líder československého protifašistického odboja v Amerike. Navyše, ako člen československej delegácie na konferencii 50 krajín v San Franciscu na jar 1945, kde sa založila organizácia svetového mieru a bezpečnosti. Jeden zo 14 autorov záverečného textu Charty OSN, známy vo svete najmä svojim protestom v Bezpečnostnej rade OSN proti komunistickému prevratu v Prahe na jar 1948 a zakladateľ Amerického fondu pre československých utečencov, humanitárnej organizácie, ktorá pomohla naštartovať nový život okolo 150 tisícom utečencov spoza železnej opony.
        K Jánovi Papánkovi dovoľte spomenúť ešte jeden rozmer, na ktorý sa vďaka jeho diplomatickej aktivite zabúdalo – ide o jeho vzťah k Štefánikovi a k rodisku. Tento rozmer poznáme z archívneho prameňa v New York Public Library, v ktorom Papánek – v čase ohrozenia demokratickej republiky – varuje pred ustupovaním pred nacizmom a burcuje do boja za slobodu a demokraciu. Je z mája 1938 a z manifestačnej spomienky pittsburských slovenských krajanov na Milana R. Štefánika. Práve v Štefánikovi vidí Papánek symbol boja za slobodu. A nezaprel v sebe ani Brezovana, hrdého na Štefánika i na svoj rodný kraj, keď príhovor zakončil slovami: „Až prídete na Slovensko, iste prídete aj na Bradlo pokloniť sa pri mohyle pamiatke veľkého Štefánika. Pocítite veľkosť chvíle i miesta panujúceho nad celým krajom, kde bola jeho kolíska a kde odpočívajú i jeho telesné pozostatky.“
        Moderné slovenské dejiny nadobudli dynamiku začiatkom 20. storočia. Slováci vstúpili na scénu ako politický národ v čase, keď bol v pohybe celý svet. A  nezostali bokom. Keďže personifikáciou modernej národnej a štátnej identity sú osobnosti, ktoré ju tvoria, pozeráme sa na minulosť aj cez prizmu ich osudov. A treba dodať, že Štefánik a jeho šesť nasledovníkov, teda minimálne týchto sedem diplomatov, sa vo „veľkej politike“ nestratilo. Ba naopak, osvedčili sa. Pre dnešnú generáciu je inšpiratívne, že rukopis týchto mužov nachádzame pri zásadných a zlomových udalostiach našich i svetových dejín – pri národnom dozrievaní, kreovaní česko-slovenskej štátnosti, Trianone, Spoločnosti národov, Deklarácii Spojených národov, Charte OSN, jednoducho všade tam, kde znel hlas slobody a demokracie.
        Na záver dovoľte položiť otázku a odpovedať na ňu. Komu je výstava „Milan Rastislav Štefánik a tí čo ho nasledovali“ určená? Každému kto sa zaujíma o naše moderné dejiny, avšak v prvom rade žiakom a študentom základných a stredných škôl na Slovensku. Je jedným z príspevkov Historického ústavu SAV k Roku Milana R. Štefánika a verím, že napomôže k poznaniu a pochopeniu našich moderných dejín.

Foto:

1)  Milan R. Štefánik s americkými krajanmi pred budovou Kapitolu vo Washingtone, 1917  © AKC

2)  Štefan Osuský (vľavo) a Československý národný výbor v Paríži, 1939  ©  JBPF

3)  Vladimír S. Hurban s Edvardom Benešom v Bielom dome na návšteve u amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta  © AKC

4)  Jan Masaryk podpisuje Chartu OSN v San Franciscu, Ivan Krno vpravo, 1945 ©  JBPF

5)  Jan Masaryk, Juraj Slávik (v strede) a Ján Papánek na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, 1947  ©  JBPF

6)  Ján Papánek a Andrej A. Gromyko, 1947  ©  JBPF

7)  Vladimír S. Palic (v strede) s Jozefom Lettrichom v Prahe na návšteve u Vladimíra S. Hurbana, 1947   © AKC

8)   Monografia o diplomacii a diplomatoch „Milan Rastislav Štefánik and Those Who Followed Him“ (autor PhDr. Slavomír Michálek, DrSc.)

Zatvoriť
titul videodokumentu

12/08/2020

Dušan Samuel Jurkovič Mohyla generála Štefánika na Bradle

Múzeum D. S. Jurkoviča pripravilo pre svojich návštevníkov nový 10-minútový videodokument Dušan Samuel Jurkovič Mohyla generála Štefánika na Bradle.

Zistiť viac

Videodokument predstavuje vznik myšlienky pochovať generála Štefánika na Bradle, jeho pohreb, stavbu bradlianskej Mohyly, nerealizované plány na jej rozšírenie i jej význam ako miesta pamäti národa. Obsahuje vzácne filmové zábery zo Štefánikovho pohrebu na Bradle a aj zábery architekta Jurkoviča pri príležitosti výstavy jeho diela. Tvorbe videodokumentu predchádzal pramenný výskum a sú v ňom použité filmové zábery a fotografie z nasledujúcich inštitúcií:

Slovenský národný archív
Literárny archív SNK
Národní filmový archiv
Archív TASR/L. Roller
Krátký film Praha
leteckezabery.eu
Archív TV Brezová
Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

Videodokument bol zrealizovaný vďaka dotácii, ktorú Múzeu D. S. Jurkoviča poskytla vláda Slovenskej republiky. Autorom námetu a scenára je Matúš Valihora. 

Fotografie z videodokumentu:

1)  D. S. Jurkovič v čase I. svetovej vojny.

2)  D. S. Jurkovič počas Štefánikovho pohrebu na Bradle 11. mája 1919.

3)  D. S. Jurkovič: „Z pohrebnej výzdoby temena Bradla vytryskly už vtedy prvé obrysy dnešnej mohyly. Stupňovite sa zdvíhajúce masy ľudu podmienili si úpravu terás ku každoročnému shromaždeniu. Štyri pylóny hlásaly do diaľky symbol štvornásobného hrobu. Toto všetko bolo prenesené i do projektu mohyly.“

4)  Zo stavby Mohyly.

5)  D. S. Jurkovič s prezidentom E. Benešom počas Jurkovičovej výstavy v Prahe.

6)  21. novembra 1948 boli Jurkovičove telesné pozostatky uložené v rodnom kraji na cintoríne v Brezovej pod Bradlom v Dejinnom pamätníku, ktorý sám navrhol.

7)  Vďaka nespornému významu Štefánikovej osobnosti i vďaka svojim umeleckým kvalitám bola Mohyla v roku 2009 slávnostne zapísaná do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva.

8)  Areál Mohyly, miesto konania každoročných spomienkových slávností, je skutočným miestom pamäti národa. 

Zatvoriť
plagát Caproni Ca-3

21/02/2020

Caproni Ca-3

Prezentácia Ondreja Janšta "Caproni Ca-3, bombardér, na ktorom zahynul M. R. Štefánik"

Zistiť viac

Vizuálne časti prezentácie, ktorá sa uskutočnila 21. februára 2020, nájdete tu: 

Prezentácia Caproni Ca-3

Prezentácia 4. máj 2019, posledný let posádky Caproni Ca-33 č: 11 495

Zatvoriť
Pruhy nad kopanicami II

03/12/2019

Prezentácia Pruhy nad kopanicami II

Prezentácia Ondreja Janšta bola súčasťou podujatia "Pruhy nad kopanicami II", venovaného pamiatke obyvateľov nášho regiónu a spojeneckých letcov počas II. svetovej vojny.

Zistiť viac

Podujatie v spolupráci s múzeom pripravili Osobnosti Pod Bradlom, o.z. a Ondrej Janšto. Uskutočnilo sa 22. novembra 2019. 
Vizuálna časť prezentácie tu: PREZENTÁCIA

Zatvoriť

14/11/2019

30. výročie Nežnej revolúcie

jej priebeh v Brezovej pod Bradlom v obrazoch

Zistiť viac

Obr. 1:
17. novembra 1989 sa v Prahe sa konala režimom oficiálne povolená študentská manifestácia pri príležitosti 50. výročia smrti študenta Jana Opletala – obete nacistického režimu. Po jej ukončení sa časť študentov premiestnila do centra mesta, kde bola na Národní třídě brutálne rozohnaná príslušníkmi bezpečnostných zložiek.

Obr. 2:
Brutálny zásah proti študentom na Národní třídě režim tajil. V Československej televízii odvysielali zábery zo zásahu až po protestoch verejnosti a až 24. 11. 1989, teda až týždeň po udalostiach !

V Brezovej pod Bradlom zábery zo zásahu videli mnohí ľudia skôr. Vďaka blízkosti hranice zachytávali signál rakúskej televízie ORF, ktorá v spravodajstve zábery zo zásahu odvysielala.

Obr. 3:
Vo vtedajšom podniku Pružináreň a strojáreň, Brezová pod Bradlom vznikol “prípravný koordinačný výbor“. Výbor vydal vyhlásenie, v ktorom odsúdil “brutálny zásah poriadkových síl proti účastníkom študentskej manifestácie“ 17. 11. 1989 v Prahe. Podporil programové vyhlásenia združení študentov vysokých škôl, Občianskeho fóra a občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu.

Prípravný koordinačný výbor zároveň vyzval k účasti na demonštratívnom generálnom štrajku na námestí v Brezovej pod Bradlom 27. 11. 1989.

Súhlas s vyhlásením výboru vyjadrilo podpisom na listinách 1 340 pracovníkov podniku !

Toto vyhlásenie pravdivo uviedlo že:
“17. november nie je príčinou, ale vyhrotením celospoločenskej krízy, ktorá sa prehlbovala stagnáciou politického a hospodárskeho vývoja v posledných dvadsiatich rokoch“.

I keď to dnes mnohí “spomienkoví optimisti“ popierajú, vtedajší nedemokratický a neslobodný režim bol v úpadku a ostatné krajiny nás predbiehali. Ľudia si tento úpadok uvedomovali aj v Brezovej pod Bradlom. Napríklad 27. novembra 1989 v otvorenom dialógu v pružinárni Ing. Ivan Svatík uviedol:
Počúvali sme a čítali, aké máme vyspelé školstvo, zdravotníctvo a na akom vysokom technickom stupni je náš priemysel.

Avšak aká je skutočnosť, aké sú pravdivé štatistické údaje z posledných dní? Vo vzdelaní sme za posledných 20 rokov poklesli z 22. na 72. miesto na svete, počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí u nás je 6 %. S týmto percentom sme na 49. mieste na svete. Nepál má 7 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Z 28 zemí je ČSSR v úmrtnosti na 2. mieste v Európe... v spadoch nečistôt na 1 km² sme na 1. mieste v Európe... Za posledných 40 rokov sme klesli v produktivite práce na jedného obyvateľa z 10. na 40. miesto...

Len niekoľko týždňov ...je povolené uverejňovať údaje o znečistení. Napríklad Československá štátna norma povoľuje 150, prípadne 160 miligramov kysličníka siričitého na 1 m³. Na Mostecku v čase nedávnej inverzie bola táto hodnota 2 600 miligramov“.

V závere vyhlásenie brezovského prípravného koordinačného výboru uvádza týchto 8 konkrétnych požiadaviek:
“1. Nedeklarovať vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa v ústave.
2. Vytvorenie nezávislej vyšetrovacej komisie na vyšetrenie pražských udalostí.
3. Odstúpenie politických a vládnych predstaviteľov, ktorí sú zodpovední za terajší stav spoločnosti.
4. Pluralizáciu politického života v ČSSR, slobodu pohybu, slobodné voľby, v ktorých si vedúca sila musí dôveru ľudí vybojovať, a nie ju mať ústavne zabezpečenú.
5. Otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, ktorý musí byť prístupný každému, s výnimkou tých, ktorí by do neho chceli vnášať násilie.
6. Spoluprácu na rovnocennej platforme cirkvi a štátu.
7. Právnu subjektivitu nástrojov štátnej moci – armády, Zboru národnej bezpečnosti, súdnictva od politických strán.
8. Sprístupniť masovokomunikačné prostriedky všetkým politickým stranám, ktoré sa zúčastňujú spoločenského života.“
.

Vyhlásenie brezovského prípravného koordinačného výboru bolo neskôr uverejnené v časopise Kovovák v mimoriadnom čísle z 8. decembra 1989.

Obr. 4:
Vidíte fotografiu z generálneho štrajku na námestí v Brezovej pod Bradlom 27. novembra 1989. Na námestí sa zhromaždilo okolo 200 občanov.

Na poludnie 27. novembra 1989 vstúpilo v celom Československu pod heslom Koniec vlády jednej strany do dvojhodinového generálneho štrajku 75 % tovární, úradov, škôl a obchodov. Podniky s nepretržitou prevádzkou sa k štrajku pripojili manifestačne.

Úspech generálneho štrajku presvedčivo ukázal, že komunistický režim stratil podporu obyvateľstva a revolučné zmeny už nie je možné zvrátiť.

Obr. 5:
Fotografia zachytáva “otvorený dialóg v kaviarni“ na Piešťanskej ulici, ktorý sa konal 28. novembra 1989. Na otvorenom dialógu okrem iných príspevkov Viera Labudová zoznámila prítomných s požiadavkami, s ktorými sa zástupcovia Brezovej pod Bradlom prihlásili 27. novembra 1989 na manifestácii v Bratislave. Trojbodové požiadavky sa týkali úplnej rehabilitácie Milana Rastislava Štefánika.

Ďalší otvorený dialóg sa v kaviarni na Piešťanskej ul. uskutočnil 30. novembra 1989. Zúčastnili sa ho i hostia Oto Baník, Elo Romančík a Peter Bzdúch.

Obr. 6:
Výzva bratislavských vysokoškolákov k stretnutiu v Brezovej pod Bradlom 9. decembra 1989 pri mohyle M. R. Štefánika na Bradle na “Všenárodnom zhromaždení“. Výzva bola uverejnená aj v Brezovej pod Bradlom, v časopise Kovovák v mimoriadnom čísle z 8. decembra 1989.

Obr. 7:
Výzvou zvolané stretnutie na mohyle M. R. Štefánika na Bradle sa uskutočnilo 9. decembra 1989.

Obr. 8:
Ešte jedna fotografia zo stretnutia mohyle M. R. Štefánika na Bradle.

Obr. 9:
Koordinačný výbor občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu vznikol aj v Brezovej pod Bradlom. Spoluobčanom sa za podporu vyjadrenú podpismi poďakovala v mene brezovského koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu Viktória Böhmanová.

Obr. 10:
Nežná revolúcia priniesla slobodu pohybu a zrušenie ostnatých drôtov na hraniciach. Na fotografii vidíte učiteľov brezovskej základnej školy na hranici pri Devíne. Hranicu navštívili 12. decembra 1989 počas ich účasti na učiteľskom fóre v Bratislave.

Obr. 11:
Momentka zo strihania plota učiteľkami brezovskej základnej školy na hranici pri Devíne 12. decembra 1989.

Obr. 12:
Na fotografii vidíte plagát pozývajúci na ustanovujúce zhromaždenie Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika, ktoré sa uskutočnilo 24. februára 1990 v sále Národného domu Štefánikovho v Brezovej pod Bradlom.

Obr. 13:
Nežná revolúcia okrem iného znamenala aj úplnú rehabilitáciu Milana Rastislava Štefánika.

5. mája 1990 sa na mohyle Milana Rastislava Štefánika na Bradle uskutočnila spomienková slávnosť pri príležitosti 71. výročia Štefánikovej tragickej smrti. Na spomienkovej slávnosti sa zúčastnili najvyšší štátni predstavitelia, prezident republiky Václav Havel, predseda federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, predseda federálnej vlády Marián Čalfa a ďalší činitelia i početná verejnosť, ako to vidno i na dobovej fotografii.

Obr. 14:
Autogram Alexandra Dubčeka s logom Verejnosti proti násiliu z jeho návštevy Brezovej pod Bradlom. Verejnosti sa Alexander Dubček prihovoril z balkóna Národného domu Štefánikovho.

Pramene:
fotoarchív P. Uhlíka
archív M. Valihoru
TASR
Kovovák, ročník XXIV, mimoriadne číslo, 8. decembra 1989
Kovovák, ročník XXIV, číslo 22, 21. decembra 1989
https://www.17november1989.sk/sk/kalendarium/

Zostavil:                                                                                              
                                                                       Matúš Valihora

Zatvoriť

30/08/2019

Prezentácia Pruhy nad kopanicami

Prezentácia Ondreja Janšta bola súčasťou podujatia "Pruhy nad kopanicami", ktoré bolo venované pamiatke slovenských obyvateľov nášho regiónu a spojeneckých letcov počas II. svetovej vojny.

Zistiť viac

Podujatie, ktoré pripravili Osobnosti Pod Bradlom, o.z. a Ondrej Janšto, sa uskutočnilo v priestoroch múzea 12. júla 2019. 
Obrazová časť audiovizuálnej prezentácie tu: PREZENTÁCIA

Zatvoriť

28/07/2019

Prezentácia "Evangelíci v kúte belohorském" (o minulosti evanjelikov v podbradliansko-podjavorinskom kraji)

Prezentácia bola súčasťou podujatia "Evangelíci v kúte belohorském" (o minulosti evanjelikov v podbradliansko-podjavorinskom kraji).

Zistiť viac

Podujatie, ktoré sa uskutočnilo 5. 7. 2019, pripravili Múzeum D. S. Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom a Evanjelický a. v. cirkevný zbor Brezová pod Bradlom.
Obrazová časť audiovizuálnej prezentácie tu: PREZENTÁCIA

Zatvoriť
Samuel Jurkovič

25/06/2019

Prezentácia Samuel Jurkovič

Samuel Jurkovič, významný národovec, učiteľ, zakladateľ Spolku gazdovského bol starým otcom architekta Dušana Jurkoviča z matkinej strany.

Zistiť viac

Obrazová časť audiovizuálnej prezentácie tu: PREZENTÁCIA

Zatvoriť
pamätná tabuľa na Šaškovom dome

25/06/2019

Štúdia Hurban, Hurbanisti a Brezová

Štúdia je venovaná ujcovi Dušana S. Jurkoviča Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Bola publikovaná v kolektívnej monografii KODAJOVÁ, Daniela – MACHO, Peter a kol. Jozef Miloslav Hurban – osobnosť v spoločnosti a reflexii. Bratislava : Historický ústav SAV vo VEDE, vydavateľstve SAV, 2017, s. 53-70, ISBN 978-80-224-1607-8.

Zistiť viac
logo

23/06/2019

Článok Dušan Jurkovič a Brezová pod Bradlom

Článok je súčasťou publikácie "Pamätná kniha Dušan Samuel Jurkovič", ktorá vznikla pri príležitosti 150. výročia narodenia Dušana S. Jurkoviča v rámci programu INTERREG V-A Slovenská republika – Česká republika, projekt cezhraničnej spolupráce Dušan Samuel Jurkovič – náš architekt.

Zistiť viac
pečatidlo Brezovej pod Bradlom s motívom Mohyly

22/06/2019

Prezentácia Dušan Jurkovič a Brezová pod Bradlom

Prezentácia predstavuje miesto, v ktorom Dušan Jurkovič vyrastal, v ktorom je pochovaný a v ktorom existuje sedem jeho diel, vrátane toho najznámejšieho - Mohyly M. R. Štefánika na Bradle.

Zistiť viac

Obrazová časť audiovizuálnej prezentácie tu: PREZENTÁCIA

Zatvoriť
budova školy

01/02/2019

Prezentácia Brezovská škola

Prezentácia vznikla pri príležitosti 100. výročia vzniku meštianskej školy v Brezovej.

Zistiť viac

Obrazová časť audiovizuálnej prezentácie tu: PREZENTÁCIA
 

Zatvoriť